Viera Kraicová

Viera Kraicová
(1920–2012)

patrí k najosobitejším postavám slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Výber z diel maliarky pripravený pre zlínsku výstavu je unikátny hneď z niekoľkých dôvodov: predstavujeme  kolekciu zo súkromných zbierok, neznáme diela, ktoré doteraz neboli zväčša vystavené ani publikované a ich výstavná premiéra bude určite objavom i posunom pre ďalšie mapovanie a interpretáciu autorkinej tvorby. Zo zberateľského aspektu ide o veľmi vyváženú  kolekciu, ktorá prezentuje všetky základné podoby a tváre Kraicovej spontánneho maliarskeho a koloristického talentu – od kresieb, cez temperové štúdie obrazov, malé formy tzv. novoročeniek i olejomaľby z rôznych období jej tvorby.

Vzácnym spôsobom, ako v kocke je tu predstavený jej maliarsky vývoj – od začiatkov, keď si overovala nosnosť elementárneho, magicky pôsobiaceho znaku a ako jedna z prvých na Slovensku skúšala a experimentovala s abstraktným prejavom. Spočiatku bol koloristický výraz jej prác veľmi delikátny, skôr tlmený, postavený na súhrach len niekoľkých farebných odtieňov, neskôr však nadobudol silu a plnosť a z autorky sa stala jedna z najvýraznejších koloristiek slovenskej maľby. Najdôležitejšími pre vývoj jej maliarskeho diela boli 60. roky, keď zažila priam eruptívne vzopätie tvorby. So zanovitosťou objaviteľa a pátrača, neobvyklou pre ženu – začala odkrývať nové cesty výtvarného vyjadrovania, na Slovensku dovtedy neobvyklé. Vyvrcholenie jej tvorby, ktoré prišlo v druhej polovici desaťročia reprezentuje na výstave niekoľko temperových skíc k väčším kompozíciám.  Kraicovej program spontánnej maľby tu siahal až k radikálnym a ojedinelým polohám: bol založený na pretavení a krížení rozmanitých podnetov lyrickej a gestickej abstrakcie, pričom zvláštnym spôsobom prepojila figuráciu s abstraktným prejavom.

Objavila spontánny záznam okamžitých psychických situácií a stavov, ktoré vedela uvoľnene a impulzívne nahodiť na papier i plátno, expresívnu funkciu farebnej hmoty a gesta dokázala stotožniť so symbolickým významom i náladou. Štetec sa stal v jej rukách nielen prostriedkom maľovania, nanášania farby, ale i kreslenia a písania farbou. Kresba pôsobila maliarskejšie, hlavným znakom uvoľňujúceho sa rukopisu bolo oslobodzujúce impulzívne gesto, ktoré malo pre ňu až katarzný účinok. Často bola ich základom archetypálna znaková zostava – v obrysovo načrtnutej kompozícii možno poznať jednoduchý ovoid hlavy, siluetu figúry, skupiny figúr či polfigúry. Kým v 70. rokoch sa jej maľba sa zvecnila, neskôr sa znovu vrátila k uvoľnenej a emocionálnej spontánnosti.
Od 80. rokov sa v jej diele osamostatnila tvorba tzv. malých foriem – rozmerom miniatúrnych, ktoré okrem iného mali funkciu novoročeniek, ktoré každoročne posielala svojim blízkym a priateľom. Tempery malých rozmerov predstavujú v jej tvorbe výnimočnú, pôvodnú kapitolu, tvorili  jej najprirodzenejšie privatissimo. Verím, že stretnutie s dielami Viery Kraicovej bude  objavom i zážitkom aj pre českú kultúrnu verejnosť.

Katarína Bajcurová